Blížia sa najkrajšie sviatky v roku - Vianoce. Pripomeňme si ako ich oslavovali, nie tak dávno, naši kyjovskí predkovia. Poniektoré zvyky dodržiavajú dodnes a stali sa unikátom nášho regiónu.
V predvianočnom období mal v každej kresťanskej rodine veľký význam štyridsaťdňový pôst ako duchovná príprava veriacich na „Bože narodžiňa i Bohojavľenyje (Trokraľi)“. Bol veľmi prísny, najmä v stredy a v piatky ľudia jedli prevažne iba juchu, kapustu a čir. Ešte aj dnes ho naše mamy prísne dodržiavajú. Nejedia mlieko, maslo, vajíčka, nič neochutnávajú kde sú tieto suroviny. Aj „Viľija“ je pre nás gréckokatolíkov pôstnym dňom. Naši predkovia chápali štedrý večer takto: „Máš toho pôstneho jedla koľko chceš, ten jeden pôstny večer už vydržíš.“
Výzdoba domov „v roždestvenŷj prazdnyk“ bola skromná. Veď Ježiško sa narodil v maštali na slame. V každom dome bol „jezulanok“ - živý vianočný stromček, jedlička alebo smrek. Stál v kúte, priviazaný o kľučky okien, aby ho nezvalili deti. Stojan bol ručne vyrezaný z dreva alebo robený z tenkého plechu – takzvané „hovubkŷ“. Pod stromček sa dávala malá nádoba s vodou, aby dlhšie vydržal a aby mu neopadávalo ihličie. Jezulanok bol zdobený jablkami, čajovým pečivom v tvare venčekov, salónkami (zabalenými cukríkmi alebo kockovým cukrom) v papieri, vlastnoručne vyrobenými kolekciami zabalenými v pestrofarebných pozlátkach a sviečkami, ktoré sa zažínali pred štedrou večerou. Neskôr sa dávali na stromček už aj rozbitné bombule, snehové pečivo alebo slamené ozdoby. Darčeky sa pod stromček nedávali, uctievali sa veci duchovné.
Pred štedrým dňom, vo „vŷpridanŷj abo vŷrubanŷj večur, jak ša zapravjavo na bobaľkŷ (keď sa zamiesilo na bobaľky)“ prichádzajú k našim dverám „koňičkare/džady“, aby vyhnali z našich príbytkoch zlých duchov, gazdom a gazdinám zapriali bohatý a úrodný nasledujúci rok. Majú na sebe strašidelný odev –„kožuchŷ, bevavkŷ, na gamboch majut chocjakŷ pofarbenŷ maškarŷ, v rukoch trimut kŷji a z ňima čerkajut“ - (kožuchy, sukne, na ústach majú akékoľvek pofarbené maškary, v rukách držia pastierske palice a búchajú s nimi). Ich výzor vzbudzuje aj dnes veľký rešpekt najmä u detí. Koničkare, to sú slobodní mládenci, ktorí chodia od domu k domu a kričia: „Dajte koňičkovi ovsa...“ Prídu k dverám domu, gazda im otvorí a obdaruje ich ovsom alebo peniazmi. Táto tradícia sa uchováva v Kyjove už mnoho storočí. Dá sa predpokladať, že ju založili prví usadlíci Kyjova – pastieri, ktorí pri pasení dobytka používali „kŷji“- pastierske bakule.
Za dávnejších čias to bolo tak, že tri dni pred Viľijou malo priadenie nití čarovnú moc. Nite upradené v tieto dni boli silné a súkno z nich dlho vydržalo. No keď dievky priadli, chlapci vbehli do izby a každej odrubali z kudeli. Preto sa tento večer volal „vŷrubanŷj večur“ alebo „vŷpridanŷj večur“, lebo často bolo treba pridať novú časť ku kudeli.
V štedrovečerné ráno, okolo tretej hodiny, keď ešte ani kohút nezakikiríkal, už vstávali gazdinky v každom dome, aby stihli prihotoviť pokrmy k sviatočnému stolu. Ženy zakúrili do piecky, zamiesili v koryte cesto na chlieb, koláče a bobaľkŷ, aby pri teplej piecke cesto dobre vykyslo. (Niektoré gazdinky už zamiesili cesto večer, aby ho ráno po nahriatí piecky mohli hneď sádzať). Na „šparhet“ (kuchynskú pec) dali variť slivky, hrach, fazuľu, kapustu,… - „chto jak moh, koho jak buvo staty“ - kto si čo mohol dovoliť. Pečenie chleba a koláčov zabralo veľa času. Bobaľkŷ sa nerobili tak, ako teraz, po jednej. Vykysnuté cesto sa šúľalo a upečené sa rezalo. Aké bolo cesto, také mali byť aj klásky obilia pri nadchádzajúcej žatve. V štedrý deň sa neraňajkovalo, ani neobedovalo, len sem-tam sa niečo „prekusilo“.
Keď aj ostatní dospelí vstali z postelí, bolo zvykom dať si „poharik paľunočkŷ“. Prečo? „No ta bo Viľija! Keľo paľunkŷ ša vo Viľiju vŷpije, teľo krvi ša do ťiva dostane.“ - Koľko pálenky sa cez štedrý večer vypije, toľko krvi sa do tela dostane. Každý si potom išiel po svojom. Chlapi poodhadzovať sneh na dvore, nachovať statok a orúbať „čurpeľ“ - vyrúbaná diera v ľade na potoku. Aj v tento sviatočný deň bolo na gazdovskom dvore roboty neúrekom.
Keď sa malo večerať, gazdinky pripravili stôl, chlapi doniesli zo stodoly do izby slamu. Kúsok z nej dali na stôl, pod stôl väčšiu kôpku. Na stôl položili aj kúsok zrna zabaleného v papieriku - to preto, aby počas roka z neho nikdy neubudlo a bolo z čoho napiecť chleba. Štyri nohy stola spojili reťazou a zviazali ju cez dve ohnivká. Sviečka sa na stôl nikdy nedávala. Zapaľovali sa sviečky na vianočnom stromčeku, zasunuté v malých stojančekoch v tvare štipca. Keď vyšla prvá hviezda na nebi, bol čas zasadnúť k štedrovečernému stolu.
Gazdiná chystala do mís všetky pokrmy, ktoré počas dňa uvarila pre rodinu. Ostatní zoberú „žochtar“ - šechtár a idú s ním k potoku. Z diery v ľade do neho nabrali vodu a všetci sa v tej diere aj poumývali, aby boli počas roka svieži a zdraví. Nádobu s vodou donesú do izby a vinšujú: „Vinčujeme vam šŷtko dobre, co od Pana Boha požadate, ščešča, zdravja, hojne boske požehnaňa, žebŷ Vas tak Pan Božko požehnav, jak z neba rosa ľetyt. Slava Isusu Christu!“ Tí, čo ostali v dome odpovedali: „Slava i vo vikŷ!“.
Nádobu s vodou položili za stôl, do kúta a všetci členovia rodiny si posadali okolo stola. Jedno miesto pri stole je prázdne - pre pocestného alebo pre člena rodiny, ktorý je ďaleko v šírom svete. Častokrát sa urobilo miesto aj pre členov rodiny, ktorí už zomreli. V duchu boli stále s nimi. Na stole boli pripravené misky s pokrmami. Jedlá sa konzumovali z jednej misky. Od stola nikto neodchádzal, aby počas roka nikto neopustil rodinu. Pri stole si všetci postupne posúvali misky s jedlom. „Viľija ša začinat i končit modlitbami Očenaš i Bohorodyce Ďivo“.
Čo sa večeralo
Po modlitbe si dospelí naliali po poháriku. Ako prvé sa konzumuje chlieb s cesnakom. Gazdiná chlieb požehala a odkrojila z neho kúsok. Tento kúsok ako aj strúčik cesnaku rozrezala na toľko častí, koľko bolo miest pri stole. Okrúhly chlieb symbolizoval súdržnosť rodiny ako celku a strúčik cesnaku jej silu a zdravie.
„Podušenŷ gruľi z hubami abo hubova poľivka ša jiľi jak peršŷ, potym horochova kaša, kapusta, pirohŷ ľem tak posŷpanŷ z makom abo z cukrom (podachtorŷ zapražŷľi z masvom), gruľi zo sľivčankom, no a nakonec bobaľkŷ z makom, nezapraženŷ, ľem dorobenŷ z cukrovom vodom. Na stoľi buvo teľo jidva, chto jak moh, jak koho, keľo, buvo staty. Na stoľi tŷch chudobňišŷch buv gris abo kuľaša – Isuskova kaša“.
V štedrý večer sa nesmelo zabudnúť ani na zvieratá. Pred večerou dal gazda kohútovi „poper“ - čierne korenie, aby bol zlostný a ochránil svoj kurín. Kravám sa dával chlieb s cesnakom na znak toho, že sú súčasťou danej rodiny a večerajú s rodinou. Do „žochtara“ - nádoby s vodou sa dávalo po trikrát (3 lyžice) z každého jedla, aby kravy dávali veľa mlieka. Na druhý deň sa tento pokrm rozdelil všetkým zvieratám v maštali.
Po štedrovečernej večeri sa chodilo k rodinám vinšovať. Po dedine vyhrávali cigánski muzikanti s husľami a basami, cigánčatá spievali i hrali a za nimi išli dedinské deti, tiež spievajúce sväté pesničky.
Narodyv ša Isus Christos vo Vifľejemi
Oznamiva jasna džvizda po vsej vseleňi.
[:Proto radujme sja, proto veseľme sja
pro spasenyje naše.:]
On v jasľach ľežŷt krasno, jak neviňatko,
Isus Christos spasiteľ naš, mave diťatko.
[:Anhevŷ mu špivajut, pastyre darŷ dajut,
Jahňatko i kozľatko.:]
Tŷ maľenkŷj co Ty dame novoroždenŷj,
Od pastyra i od carja obdarovanŷj.
[:Bo mŷ darŷ nemame, ta mŷ Ty zašpivame,
Slava vo vŷšnych Bohu.:]
Povičte nam pastuškove, co ste viďiľi,
Že ste ša tam na piv noči šŷtkŷ rozbehľi.
[:Viďiľi zme diťa, krasne, narodžene,
V Vifľejemi zrodžene.:]
A chto že Vam o tŷm diťatku isto povidav,
I ja bŷ buv z Vami išov, kebŷ buv ja znav.
[:Anhevŷ špivaľi, nam oznamovaľi,
Že ša Isus narodyv.:]
Po večeri si nezadané dievčatá líhali na „chovošňi“ - chlapské nohavice, aby sa im prisnil sen, za koho sa vydajú. A keď prišla polnoc, bolo treba ísť do kostola. Dievčatá sa nesmeli ku nikomu ozývať, ani nemohli povedať, kto sa im prisnil. Na polnočnej omši bolo vždy veľa ľudí. Keď po prvýkrát zazvonili zvony, ľudia utekali z kostola k potoku na vodu, pretože vtedy vraj tečie víno dole potokom. Doma vodu naliali do „ľavora“ - lavóra, pridali k nej kovové mince a umývali sa s nimi. Mince symbolizovali bohatstvo a hojnosť všetkého. Po vykonaní rituálu si poľahali do postele. Pozdrav “Christos raždajetsja! - Slavite jeho!“ sa začal používať až po polnočnej omši.
Prvý deň po „Viľiji – Bože narodžiňa“
Ráno všetci vstali, chlapi nakŕmili statok, ženy sa postarali o domácnosť. Pekne sa vyobliekali (vydaté ženy do bielych kabátov z ovčej vlny, nezadané dievčatá ešte s partou na hlave, aby slobodní mládenci videli, že sú súce na vídaj) a pobrali sa do kostola. V kostole je po ukončení bohoslužby „ofera“. Kňaz pomazáva čelo veriacich olejom. Po bohoslužbe sa išlo domov, kde sa dojedalo to, čo ostalo po Viľiji. Poobede, o druhej hodine, sa išlo do kostola na “večurňu“, po nej rovno domov. V tento veľký sviatočný deň sa neupratovalo, nezametalo a nešlo sa nikde, lebo sa ani nesmelo.
„Do nykoho nehodno ity, bo to take vorožŷňa, že jak piddŷjde do budynku druhoho, ta ša jim može daco pvane staty. Ta potym bŷ na toho hvarili: Ty buv h mene, ta to pre tebe ša mi to stavo!“
Druhý deň vstanú zavčas rána, ešte za tmy. Gazdinky pri lampe ustelú postele. Chlap berie slamu spod stola. Časť z nej odnesie do maštale, druhú časť stáča a robí z nej „porvisva“- povriesla (stočené steblá slamy pokope). Nimi viaže stromčeky na záhrade, aby boli v jeseni štedro plodné. Zvyšky slamy, ktoré zostanú, pozametá dievka a odnesie ich na záhradu, kde zaujúka. Odkiaľ sa jej ozve “ho…, ho…“, z toho konca dediny bude mať frajera.
Poobede, keď ľudia prídu z kostola domov, po dedine chodia vinšovať Jasličkári. Sú odetí celí v bielom, okolo pása a cez plece majú mašle, na hlavách veľkú bielu čiapku z papiera zdobenú obrázkami, s krížikom na vrchu čapice. Všetci majú v rukách „kŷji“- pastierske palice s plieškami. Jeden z nich, s krásnymi ľanovými vlasmi, nosí osvetlený Betlehem so svätými obrázkami. Keď prídu do domu, položí jasličky na stôl a opýta sa, či mu dovolí gazda zabaviť sa s jeho kamarátmi. Gazda dovolí a oni po jednom idú spievajúci dookola. Medzi nimi je aj starec oblečený v čiernej bunde previazanej „porvisvom“, ktorý vodí "Turenka". Chlapec oblečený za Turenka je napodobeninou koňa s veľkým pyskom a zvončekom, ktorý naháňa deti. Koľkokrát ho potiahnu, toľkokrát sa mu otvorí papuľa. Jasličkári mu spievajú a on skáče okolo nich.
Hop Turenku, hop, bo tŷ dobrŷj chvop,
Turenkovi treba ovsa, žebŷ skakav jako ovca,
Hop Turenku, hop, šak tŷ dobrŷj chvop.
Turenkovi po cherbiňi, žebŷ skakav po doľini
Hop Turenku, hop, šak tŷ dobrŷj chvop.
„Tot Betľehem šumňi vŷšpivajut!“ - povedal gazda a dal im peniaze. Jasličkári idú ďalej, od domu k domu a cestou ich doprevádzajú šantivé deti, ktoré Turenko naháňa. Sem-tam sa aj niekomu zo srandy ujde s „kŷjom po rici“ - s palicou po zadku.
Keď sa vianočné sviatky a Nový rok pominuli, ľudia netrpezlivo očakávali príchod troch kráľov – sviatok “Bohojavľenyje“ - Zjavenie Boha. V “Trokraľovu viľiju“ - v deň Troch kráľov gazdinky pripravovali pokrmy ako na štedrý večer, kto koľko mohol. Keď sa rodina navečerala, po domoch chodili vinšovať takzvaní „Ščedraci“. Boli to sluhovia kňazov, ktorí za sebou ťahali sane naložené prútmi. Prišli do každého domu a zavinšovali:
„Ščedrŷj večur, dobrŷj večur a vŷ ľud'e znaj'te, kovača nam dajt'e.
Bo jak nam nedat'e, vŷžen'eme vam rohača na zeľenŷj perevih.
Bud'e vam z chvostom zvonyty a z trubom trubity.“
Po vinšovaní sa opýtali gazdu, koľko má v maštali dobytka. Koľko gazda povedal, toľko mu dali prútia - pre každý kus dobytka jeden prútik. Ešte v ten večer vyšibal gazda prútmi statok, aby bol zdravý po celý rok. Prúty nechal zavesené v maštali na tráme. Gazda obdaril vinšovníkov ovsom alebo peniazmi a gazdiná koláčmi.
O polnoci sa išlo do kostola na polnočnú omšu. Keď kňaz ukončil “mavu juterňu“ - liturgiu, šiel po nej každý domov. Vtedy sa zmenil pozdrav z “Christos raždajestja! – Slavite jeho!“ na “Slava Isusu Christu! - Slava i vo vikŷ“. Ráno cirkevné zvony zvonili na oznámenie veľkej bohoslužby. Keď nebola fujavica, dievky i mladé nevesty sa poobliekali do bieleho k noseniu obrazov, s bielou partou na hlave. Po službe bola v cerkvi ofera, pri ktorej ľudia za peňažné dary dostávali do hrsti malé kocky pečiva. Po ofere zobrali z kostola mládenci všetky zástavy, dievky “trojci“ - sväté obrazy a išlo sa k potoku svätiť vodu. V “procesiji“ - sprievode kráčal ako prvý chlapec s krížikom, za ním zástavy, za zástavami obrazy, pán farár, dievčatá a nakoniec ostatní veriaci. Vo vyrúbanej “čurpeľi“ kňaz posvätil vodu. Ľudia si ju ponaberali do „dynerkŷ“ - smaltovanej kanvice na mlieko a pobrali sa domov. Doma sa napili tejto vody, aby boli po celý rok pekní, zdraví a aby im zrak dobre slúžil. Touto vodou si tiež posvätili celý príbytok, aby bola rodina v ňom chránená pred zlými silami. Rovnako sa posväcovali aj maštale, aby boli všetky zvieratá zdravé a “sŷpanci“ - sýpky, aby boli na konci jesene plné. V potoku sa následne nesmelo celý týždeň prať, aby sa voda neznečistila a “nepoškvrnila“.
